Volala zdravotná sestraz domova dôchodcov, kde posledný rok trávila čas moja stará mama. Dovtedybývala s nami v dome, ale jej zhoršujúca sa Alzheimerova choroba sivyžadovala 24 hodinovú starostlivosť denne. Preto odišla bývať do domovadôchodcov, kde sa o ňu pekne starali. Každý z rodiny chodieval zaňou, najčastejšie cez víkendy. Minulú nedeľu som bol aj ja.
Zdravotnásestra mi v telefóne oznámila, že naša starká dostala v noci nečakanevysoké horúčky. A že kto môže, nech k nej príde. Vraj to môžu byť jejposledné chvíle. Tak som nasadol do auta a vybral som sa na druhý koniecmesta, do domova dôchodcov. Avšak smrť bola rýchlejšia ako ja. Ibao niekoľko minút. Starká už bola prikrytá plachtou. Tak som sa pomodlilnad jej telíčkom, odhrnul som plachtu a dal som jej krížik na čelo. Tovychudnuté telíčko sa od nedele veľmi nezmenilo, ale aj napriek tomu vyzeraloúplne inak. Naozaj inak vyzerá živé telíčko a inak telíčko bez života.
V domovedôchodcov som ešte chvíľku pobudol. Bola tam taká zvláštna atmosféra. Stretávalsom kopec babičiek a dedkov, tak ako vždy, keď som prišiel pozrieť našustarkú. No dnes určite vedeli, prečo som prišiel. Napriek tomu vyžarovalz ich očí úžasný pokoj. Bolo to veľmi zvláštne. Cítil som sa akov nebi. Neskutočný pokoj mi prenikal až do kostí. Nejaká babkas dedkom sedeli na lavičkách a pozerali na mňa nádhernými a láskavýmiočami, plnými pokoja. Ďalší párik cupital po chodbe, držiac sa za ruky. Inýdeduško ma pozdravil slovkom „ahoj!“. Asi som mu niekoho pripomenul. Dvebabičky sedeli pri východe z chodby a mali anjelské tváre, plnépokoja a zvláštnej radosti. Toľko nehy, lásky a pokoja. A pritomsom tam bol možno iba 15 minút. Až vtedy sa mi vykotúľala z oka slza.Akoby som zažil kúsok neba.
Koľkokrátsom navštívil domov dôchodcov, vždy som si povedal, že ja by som takto nechcelstráviť svoje posledné roky. Ale dnes som pocítil niečo iné. Chcel by somniekedy pocítiť dlhodobo taký pokoj, aký som dnes zažil. Tí ľudia v domove,babičky a dedkovia, vedia, že jediná istota pre nich je smrť. Nenáhlia saza ničím iným. A sme my, v našom uponáhľanom svete, niečím odlišní?Nie je aj našou jedinou istotou iba smrť?
Život nemá byťiba čakaním na smrť. Ani babičky a dedkovia v domove nečinnenečakajú. Aj oni svoj život žijú. Ale zdá sa mi, že v oveľa väčšom pokoji.
Prišiel somdomov a nalial som si pohárik slivovice, lebo ma chytá nejaký vírus.Otvoril som chladničku a vybral som čokoládový puding so šľahačkou, ktorýsme kúpili práve pre našu starkú. Mala ho zjesť najbližšiu nedeľu, keď sme maliz rodiny plánovanú návštevu k nej. Sadol som si na posteľ. Na jejposteľ. Keďže teraz bývam a spím tam, kde bývala a spala ona. Spímvlastne na jej manželskej posteli. Tak som sedel na tej posteli a začalsom jesť ten puding. Možno som chcel pocítiť, ako asi chutil jej. Keďže jatakéto výrobky veľmi nejem. Znovu moje oko navštívila slza. A po nej ďalšia.Nevynechajúc ani druhé oko. Nikdy totiž nepochopím, čo všetko starká prežívala.A čo všetko obetovala, aj preto, aby som sa ja mal teraz dobre.
Starkú som malnaozaj veľmi rád. Celý tento rok 2007 je pre mňa akýsi zvláštny, lebo chodím naakosi priveľa pohrebov. Každé stretnutie so smrťou ma upozorňuje, že aj môjživot raz skončí. Vždy potom trochu viac milujem dobro a vážim si niektoréhodnoty. A na dnešný zvláštny pokoj v domove dôchodcov asi tak skoronezabudnem. (Starká, odpočívaj v pokoji!)
